Prírode najviac porozumieme, keď si nájdeme miesto, kam sa budeme vracať

Ochrane prírody venujete celý svoj profesionálny aj osobný život. Čo vás v minulosti priviedlo na túto cestu?

K prírode a hlavne do lesa ma to ťahalo od detstva, kedy som ešte nerozmýšľal nad tým, kým chcem byť. Niekedy v období puberty som začal mať pocit, že chcem zmeniť svet, tak ako mnohí mladí ľudia. Videl som ničenie prírody okolo seba, čítal som o knižky o environmentálnych problémoch a stále viac som sa do toho zamotával. Myslím, že potom to už nebola voľba, ale nevyhnutnosť. Asi od 18-tich rokov mám pocit, že musím robiť niečo pre ochranu prírody.

Skúsme si predstaviť prírodné bohatstvo našej krajiny a položiť hypotetickú otázku. O čo by bol svet ochudobnený, keby jednoducho neexistovalo Slovensko a ekosystém, ktorý u nás máme? Je naša príroda v niečom jedinečná?

Prírodu na Zemi treba vnímať vzájomne prepojenú. Je to akési puzzle s tisíckami drobných dielikov. A to dáva celkový obraz, len ak je poskladané celé. Aj my na Slovensku máme pochopiteľne svoje diely. Sme súčasťou Karpát, jedného z najdôležitejších pohorí Európy. V Karpatoch sa nachádza asi polovica európskych pralesov, sú tu najväčšie populácie medveďov, vlkov a rysov, žije tu mnoho ohrozených druhov. Slovensko je tiež súčasťou povodia Dunaja, ktorý je najdôležitejší veľtok v EÚ. Samotný Dunaj je tvorený vodou z celého svojho povodia, všetky jeho prítoky sú dôležité. Bez Slovenska by neboli komplexné Karpaty, ani Dunaj. V horách aj pri riekach sa pritom nachádza veľké množstvo cenných lokalít a bolo by veľmi ťažké povedať, ktoré sú tie najdôležitejšie.

Žiaľ, nežijeme v ideálnom svete a stále sa dozvedáme o tom, že naše zelené bohatstvo sa nám stráca pred očami. Mohli by sme sa pozrieť aspoň stručne na hlavné oblasti, v ktorých došlo na Slovensku za ostatné dekády k najväčším prírodným škodám?

Ak sa pozeráme na lesy, tak je to rozsiahla ťažba dreva v našich najvyšších pohoriach po kalamite z roku 2004. Vtedy to bola výhovorka na stavbu ciest a masívnu ťažbu v dovtedy nedotknutých územiach. Bohužiaľ, stratili sme tisíce hektárov tých najzachovalejších lesov, najmä v Nízkych Tatrách. Z tohto zásahu sa príroda bude spamätávať stáročia. Ďalší veľmi vážny zásah do ekosystémov sa týka riek. Viaceré rieky sme v posledných rokoch prehradili „malými vodnými elektrárňami“ tak, že sme ich prakticky zničili. Týka sa to napríklad rieky Hron. Priehrady sú ekologickou katastrofou, pretože bránia migrácii rýb, aj pohybu sedimentov a úplne menia riečny ekosystém. Do tretice by som spomenul poľnohospodársku krajinu. Tam siaha história ničenia prírody do čias kolektivizácie poľnohospodárstva, kedy sa začala vo veľkom používať chémia. Lenže odvtedy sa prakticky nič nezmenilo a situácia sa stále zhoršuje. Veľké, chemicky ošetrované lány sú príčinou dramatického úbytku kedysi bežných druhov, ako je napríklad jarabica.

Bude to zrejme širšie postavená téma.. Ako by ste však zhrnuli tie najakútnejšie riešenia, ktoré sa musíme v našej krajine podujať urobiť, aby sme zvrátili tento vývoj? Dá sa to vôbec?

Odpoveď môže byť jednoduchá, vyplýva z predošlého bodu. No dosiahnuť reálne zmeny je veľmi zložité. Potrebujeme viac lesov bez zásahov. Dosiahnuť sa to však dá len tak, že napríklad národné parky transformujeme na funkčný model – dáme im štátne pozemky, právnu subjektivitu, financie a vlastné kompetencie. A súčasne podporíme rozvoj regiónov na báze prírodného turizmu. Takéto komplexné riešenie je náročné na čas a hlavne dlhodobú politickú víziu. Podobne je to aj s riekami. Môžeme použiť európske fondy na odstraňovanie bariér, ale stane sa to len vtedy, ak to bude politická priorita. To isté platí pre dotácie v poľnohospodárstve. Mám pocit, že sme zatiaľ stále na bude nula. Som však presvedčený, že sa to dá.

A čo my ako jednotlivci? Čím môže každý z nás prispieť k tomu, aby sme spoločne viac chránili našu prírodu?

Odpoveďou je aktivizmus. Človek dokáže meniť veci aj usmerňovaním vlastnej spotreby, napríklad nakupovaním u miestneho biofarmára. Zastaviť ťažbu v Tichej doline v TANAPe však pomohli protesty, petície, blokáda, medializácia, mimovládne organizácie. Politici určujú pravidlá tým, že menia zákony a toky financií. Treba týmto smerom vytvárať verejný dopyt. Tak ako to robí napr. iniciatíva My sme les. Verejných výziev a petícií, ktoré môžu podporiť jednotlivci je viacero. Napr. iniciatíva Dajme Pralesom 5 či aktuálne silno rezonujúca snaha o záchranu Demänovskej doliny prostredníctvom petície Pre dolinu.

Čo z toho, čo sa vám podarilo s ľuďmi okolo seba doteraz dosiahnuť, je tým „ovocím“, ktoré vás najviac teší a motivuje bojovať naďalej?

Pre mňa je to jednoznačne územie Tichej a Kôprovej doliny, ktoré sme zachránili spoločne s vedcami a mimovládnymi organizáciami, najmä s Lesoochranárskym zoskupením Vlk. Tam chodievam veľmi často a vždy si tak môžem pripomenúť, že moja robota má zmysel. Potom ma teší aj veľký počet menších území, ktoré sa podarilo zachrániť. Hrdý som aj na naše filmy a knižky, ktoré robíme v Arolla filme, ale aj na spomínanú kampaň My sme les. Posledné roky sme sa s kamarátmi venovali aj záchrane tetrova hlucháňa, ktorý pre svoj život potrebuje staré lesy. Na základe našej iniciatívy podala Európska komisia na Slovensko sťažnosť pre nedostatočnú ochranu. Dnes sa kvôli tomu mení legislatíva a prijímajú obmedzenia ťažby dreva.

Vo svojej praxi hovoríte veľa o potrebe ponechať prírode jej prirodzenú podobu, symbiózu, druhovú rozmanitosť, aby sa mohla sama zregenerovať. Sú u nás miesta, ktoré dodávajú nádej, že sa tak aj deje? A na druhej strane, kde potrebujeme teraz najviac tie správne rozhodnutia, aby nedošlo k nezvratným stratám?

Tých pozitívnych príkladov miest je veľa, no bohužiaľ je väčšina z nich príliš malá. Potrebujeme viac väčších prísne chránených území. Snažím sa na to pozerať racionálne v tom zmysle, kde je to najskôr dosiahnuteľné. A vychádzajú mi z toho národné parky. Je v nich koncentrované najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, sú už dávno formálne vyhlásené za chránené. Je to medzinárodne zabehnutý koncept ochrany prírody, ktorý vo svete funguje. Je potrebné, aby boli národné parky skutočne chránené – pre prírodu aj pre ľudí, ktorí si v nej môžu oddýchnuť a načerpať inšpiráciu. Akútnosť ochrany je asi najdôležitejšia tam, kde sú dnes najväčšie hrozby. Týka sa to území ako je Demänovská dolina. Je skrátka nevyhnutné, aby mali národné parky možnosť lepšie regulovať svoj rozvoj než doteraz, pretože územie, ktoré bolo raz zastavané, sa vráti prírode už ťažko.

Čo podľa vás v dnešnej situácii ľudia a organizácie na Slovensku, ktorým ide úprimne o dobro veci a zachovanie zdravého prírodného prostredia, najviac potrebujú? V čom vidíte osobne zmysel iniciatívy, akou je aj ocenenie Atlas, v rámci ktorej pôsobíte ako jeden z členov odbornej poroty?

Potrebujú nádej. Ľudia sú často frustrovaní, že proti štátu či veľkým firmám nedokážu uspieť. Majú pocit, že veci sa nedajú meniť. Také ocenenie, ako je Atlas Nadácie VÚB, ukazuje pozitívne príklady, dáva nádej, že je možné meniť veci. Toto považujem za najdôležitejšie vo vzťahu k celkovej verejnosti. Na druhej strane sú tí, ktorí cenu dostanú. Oni sú často vo veľmi ťažkej pozícii, kedy musia robiť nepríjemné veci, aj prichádzať do konfliktov. Potrebujú vidieť, že spoločnosť si ich snahu váži.

Ste aktívny ochranár prírody - zástupca tretieho sektora, filmár, pôsobíte aj v mimoparlamentnej politike. Všetky tieto pozície idú ruka v ruke a vykresľujú vašu osobnosť. Ktorá z nich vás vystihuje najviac? Čo z toho, čomu sa v práci venujete, je vašou najväčšou „srdcovkou“?

Myslím, že som hlavne rozprávač príbehov z prírody (smiech). Veľmi ma baví sledovať, ako príroda funguje a snažím sa jej porozumieť. Keď som v lese, stále premýšľam nad tým, čo vidím okolo seba. Doma veľa čítam, stretávam sa s expertami, ktorí ma môžu tiež veľa naučiť, o prírode rozmýšľam keď zaspávam, rozprávam o nej kamarátom pri pive. Filmy a aktivizmus, ktoré robím sú len prejavom toho nadšenia z prírody.

Ktoré miesta na Slovensku k vám osobne najviac „prehovárajú“? Kde v prírode sa cítite najviac doma?

Jedným z pre mňa najvzácnejších miest je stále okolie rieky Belá na Podbanskom v Západných Tatrách. Táto rieka je úžasná svojou čistou vodou a dravosťou, najmä na jar keď sa topí sneh. Mám k nej vzťah odmalička, sledujem ako sa koryto rieky mení z roka na rok, aký život sa nachádza pod vodou. Myslím si, že ten osobný a dlhodobý vzťah je dôležitý. Prírode sa dá najlepšie porozumieť, keď nejaké miesta poznáte a sledujete dlho. Každý určite vo svojom okolí pozná miesta, ktoré sú ľahko dostupné, a kde môže zájsť aj viackrát za rok. Veľmi odporúčam vracať sa pravidelne na takéto miesto. Pomáha to nie len porozumieť prírode, ale nájsť si svoje miesto vo svete a porozumieť sebe samému.

Oceníme tých, ktorí idú príkladom

Nadácia VÚB otvorila pre zelené organizácie, jednotlivcov, iniciatívy, školy, obce aj firmy prvý ročník enviro ceny Atlas. Ide o dlhodobý formát oceňovania, ktorý je svojím komplexným záberom na Slovensku unikátny. Ekologické projekty realizované v roku 2020, ktoré mohla nominovať aj verejnosť, posudzuje nezávislá porota top odborníkov z rôznych oblastí ochrany životného prostredia. Slávnostné udeľovanie cien v šiestich kategóriách, zameraných na ochranu biodiverzity, záchranu klímy, environmentálne vzdelávanie, ekologické startupy, zelenú ekonomiku a tiež projekty miestnych samospráv, sa bude konať 22. apríla, symbolicky na Deň Zeme. Štyria víťazi z neziskového a startup sektora získajú granty pre svoj ďalší rozvoj v celkovej výške 40-tisíc eur.

Zdroje foto: Patrik Paulínyi, @photomartini, archív Erika Baláža